Čo všetko mám

Autor: Martin Žikavský | 28.11.2011 o 19:55 | (upravené 28.11.2011 o 20:08) Karma článku: 4,09 | Prečítané:  665x

A vtedy ma to premklo a zasiahlo...Veľmi....Niečo hlboko vo mne sa pohlo a ja som cítil,že toto je moment,ktorý nemôžem prepásť. Musím niečo urobiť,pomôcť,prihovoriť sa...alebo čokoľvek.

Sobota ako mnohé iné...zažil som ich za posledný rok viac než dosť...To predsvadobné napätie v bruchu,očakávanie z toho,ako dopadne fotenie - či bude dobré počasie,nálada,hádam nevesta stihne všetko čo má...dúfam,že sa nič nepokazí a ja si po pár hodinách fotenia budem môcť užiť dlhoočakávaný zvyšok víkendu.Už mi volajú...super,ideme teda na to...

Fotenie samotné prebieha ako zvyčajne...na začiatku trošku rozbiehacích záberov,ich počiatočný ostych –k tomu moje reči na uvoľnenie a odľahčenie atmosféry...Zaberajú:) - ako zvyčajne,takže sa mi robí jedna radosť,aj keď na nás neustále dolieha konconovembrová zima...Ale vydržať sa to dá.

Zhruba po hodine fotenia mi ostáva už len nafotiť nejaké fotky s rodinou a blízkymi a predposledná svadba tohtoročnej sezóny je za mnou...a tak sa vyberáme na jeden majer,odkiaľ pochádza nevesta...za nedalekou dedinou schádzame na jednu cestičku uprestred polí a asi 7 kilometrov si užívam ticho a pohodičku tohto popoludnia a v mysli som už pri svojej priateľke a v očakávaní nášho relaxu v neďalekom Aquaparku,kde po dlhých mesiacoch konečne vypneme...

Už sme tu...vchádzame do majera,kde ma vítajú polorozpadnuté múry hospodárskych budov,zopár domov,na ktorých je najväčšou dominantou satelit,pred domom len tak na zapratanom dvore povešané detské šaty...jedna časť dediny mi však príde úplne normálna a práve k nej sa blížime...pred domom stojí zopár aut a tak mi je hneď jasné,že je to dom nevesty...

A kedže nás tlačí zima,aj čas,ktorý nám zostáva do začatia obradu,narýchlo nastavím nevestu,ženícha a ich príbuzných neďaleko od jej domu,v pozadí tie rozpadnuté budovi a polia a začínam fotiť...

A vtedy som si ich všimol...Vyšli spoza nich,opatrne kráčali z ďialky smerom k nám...

Určite sú zvedavé na nevestu:) v takejto malej komunite sa takéto udalosti určite rýchlo šíria,(pomyslel som si ) a fotil som ďalej...Zastali neďaleko nás...Ako som dofotil,zaujali moju pozornosť...Výzorom úplne zapadali do tohto prostredia a ponurného novembrového počasia...

Dve deti,zrejme chlapci...ufúlaný,na sebe veci,ktoré zrejme nosili ich starší súrodenci,plaché pohľady a líca vyštípané od zimi...Bolo na nich niečo,čo ma strašne upútalo...

Ale museli sme ísť ešte urobiť zopár záberov na miestu stanicu,tak sme išli,aby sme všetko stihli...

Fotenie sa nám nakoniec podarilo dokončiť včas a takisto som bol spokojný aj s jeho obsahom...

Zdvorilé rozlúčenie sa s budúcimi mladomanželmi a volný víkend je predo mnou...Sadám do auta,zapnem kúrenie,hudbu ...Milujem ten pocit,keď idem domov zo svadby.Konečne voľno...Ako prechádzam majerom,idem okolo miesta, miesta,kde som videl stáť tie deti..a ešte stále tam boli.Stála tam s nimi už aj jedna žena...zrejme mama...alebo babka,z jej výzoru som to nevedel usúdiť...

A vtedy ma to premklo a zasiahlo...Veľmi....Niečo hlboko vo mne sa pohlo a ja som cítil,že toto je moment,ktorý nemôžem prepásť. Musím niečo urobiť,pomôcť,prihovoriť sa...alebo čokoľvek.

Volám mojej mamine,či máme doma ešte nejaké detské veci pre deti a takisto či nemá niečo aj po sebe,čo by mohla darovať...Tak strašne som cítil zodpovednosť a chuť potešiť ich niečím malým...

A tak zastavím s autom a kráčam k nim.Dúfam,že ich nevyplaším...Deti sa na mňa pozerajú trošku neisto,veď majú asi len 5 rokov.

„Dobrý deň“,prihovorím sa. „Mohol by som deťom urobiť zopár záberov? Len tak - na pamiatku...“

„A kto ste?“ Spýta sa ich príbuzná..

„Som fotograf,práve som tu fotil nevestu.“

„Aha...a prečo chcete fotiť deti?“ pôsobila na mňa skôr zvedavo,ako odmietavo...

„Majú doma nejaké fotky?“ spýtal som sa jej..

„Nemajú žiadne.“ Odpovedala...

Zostal som ako vybitý.V tejto dobe digitálnych fotoaparátov,web kamier,mobilov,keď sú veci dostupnejšie ako kedykolvek predtým,len pár kilometrov od nášho mesta,kdesi uprostred pola a pár rozpadnutých domov stojím pred dvomi 5ročnými deťmi,ktoré nemajú ani len jedinú jednu fotku...Neverím...Vlastne verím,ale nechápem...Takéto niečo poznám len z rozprávania mojej babky,ktorá takisto nemá žiadnu fotku z detstva...Bolo po vojne,chudoba..

Ale dnes je predsa rok 2011 a fotku má každý...

O to viac som sa potešil, že ich budem môcť obdarovať niečím, čo ich poteší...a tak jej vysvetlím, že im urobím pár záberov ,najprv im ,potom dám aj spoločnú fotku z maminou(alebo babkou,neviem)...

A tak som sa jej spýtal,ako sa chlapci volajú...

Skoro som padol na zadok,keď mi povedala,že to je Zuzka a Lucka.Nikdy v živote by som nepovedal,že sú to dievčatká.Dostalo ma to ešte viac..Počas fotenia nevidali ani hlas,ani raz sa neusmiali,prišli mi tak hlboko poznačené životom a to mali len 5 rokov...

Tete som prisľúbil,že sa do Vianoc zastavím s fotkami a že im prinesiem aj nejaké veci na oblečenie...

Bola nadšená...

Cestou domov ma neustále sprevádzal ten čudný pociť...Prečo?

Prečo je možné,že niekto ešte aj dnes žije v takýchto podmienkach? Ako môžu deti ako oni čakať niečo od života,keď jediné čo vidia je chudoba a obmedzenosť...Tak rád by som ich v tej chvíli videl usmiatych...ale úsmev tam nebol.

Ako veľmi by som im v tej chvíli dal všetko ,čo by som mohol...Ten pocit voči nim bol skoro až otcovský...Tak rád by som im zmenil život a dal im zažiť aspoň niečo z toho,čo žijem ja...

A ešte jedna vec ma v tomto uvažovaní cestou domov premohla- Nesmierna vďaka...

Občas tak radi reptáme,ako sa máme zle,kolko vecí nám ešte chýba...ešte potrebujem toto,ešte tamto...ten sa má tak dobre,lebo si môže dovoliť auto,byt, Iphone...alebo ísť do reštaurácie na večeru...ale v kontraste s týmto zážitkom,kde mi zrazu všetky moje veci,zvyklosti,životné návyky prišli tak neskutočne komfortné..

Chcem Vám len povedať a povzbudiť vás –možno si to ani neuvedomujete,ale žijeme v blahobyte...

Už len fakt,že si teraz toto čítaš tu na webe,že máš internet,už len touto „maličkosťou“ sa líšiš od vačšiny sveta,aspoň to hovoria štatistiky...ale nechcem sa zamerať na problémy celého sveta...

Píšem tu o dvoch dievčatkách,ktoré zatriasli mojím svetom a prinútili ma zamyslieť sa nad tým,aký je môj život...

Som vďačný za všetko,čo mám,čo žijem...som vďačný aj za moje problémy a výzvy,ktoré mi pri ich problémoch prídu ako maličkosti.

Len toľko.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?